Keď som si minulý rok v zime pripravoval kalendár akcií na tento rok, maratón vo Fruške Gore som si vybral zámerne. Srbsko som poznal len z diaľnice a táto akcia sa mi zdala ako dobrá príležitosť pre jeho bližšie spoznanie. Ďalšou motiváciou bolo, že Fruška Gora nebola uvedená ani v kalendári zahraničných akcií CSUT a do roku 2016 nebola ani registrovaná medzi akciami UTMB. No skrátka akcia ako stvorená pre mňa, taká zabudnutá lokálna akcia pre pár ľudí :-) .
Pohorie Fruška Gora sa nachádza asi 15 km od Nového Sadu, od roku 1960 je toto územie Národným parkom, lesy sú listnaté, husté s najvyšším vrchom 539 m n.m. . Mne osobne toto pohorie veľmi pripomína Malé Karpaty v oblasti Bratislavy dokonca aj s panorámou televíznej veže. Tá srbská je však poškodená po bombardovaní NATO v roku 1999 a ešte jeden rozdiel, lesy sú tu naozaj chránené a nie sú bezhlavo drancované ako u nás.
Samotný maratón ma veľmi dlhú históriu, začínal v roku 1978 ako turistický diaľkový pochod s dĺžkou trasy 86 km, (opäť silná paralela s našou Trnavskou stovkou) postupom času sa pridávali ďalšie trasy a zvyšoval počet účastníkov....Tento rok ich bolo okolo 10 000....obrovské množstvo...toto všetko som si zistil však až po registrácii...preč boli moje romantické predstavy o komornej zabudnutej akcii kde si v Srbsku.....napriek mojej fóbii z davu ľudí som sa rozhodol toto šialenstvo absolvovať vo forme Ultra-Extrém Maratónu s dĺžkou 133,6 km a prevýšením + 5954 m (6 bodov ITRA).
Podľa inštrukcií usporiadateľov sme v sobotu ráno o 7h00 prišli na železničnú stanicu v Novom Sade, odkiaľ účastníkov zvážali autobusy na miesto štartu v Popovici. Vzhľadom k obrovskému počtu účastníkov bol prístup pre autá úplne zakázaný. Už v buse mi bolo jasné, že sme tu za exotov. My v elasťákoch, kompresných návlekoch, malé bežecké batôžky, bežecké tenisky...oni teplakové súpravy, šušťáky, vetrovky, montérky, veľké bágle a na nohách všetko od cvičiek až po ťažké baganče no skrátka správni turisti...navyše Dano vo svojich nových značkových kompresných kraťasoch vzbudzoval veľkú pozornosť medzi srbskými turistkami :-), čo dávali najavo aj zvukovými efektmi a sánkou dole.. :-)
Pri registrácii sme obdržali červenú kartičku na označovanie kontrol (24 kontrol), kupóny na občerstvovačky a kupón na uloženie vecí na štarte s tým, že ak ich stratím tak budem diskvalifikovaný, nedajú mi najesť a nevrátia mi veci :-)
S blížiacou sa hodinou štartu sa priestor začal napĺňať ľuďmi, keďže väčšina tratí začínala v Popovici so spoločným štartom o 9h00 bola tu neskutočná mela, našťastie organizátori vymedzili zónu pre účastníkov tých najdlhších tratí priamo na štartovej čiare. Na tú najdlhšiu trať sa nakoniec zaregistrovalo 86 účastníkov.
Stojíme s Danom v štartovacej zóne, pozerám na hodinky kedy už bude 9 hodín, zrazu, z ničoho nič, bez nejakého odčítavania alebo výstrelu sa tí prví rozbehnú dopredu, nestíham ani zapnúť hodinky a aby som sa vyhol zašliapaniu bežím aj ja, je odštartované...
Väčšina trate, asi 60 % vedie po relatívne širokých lesných cestách (bez hlbokých koľají aké poznáme z našich lesov) asi 25 % sú úzke lesné chodníky, 10 % technický terén a 5 % asfalt.
Úsekov, ktoré sú spoločné pre všetkých účastníkov nie je nakoniec až tak veľa a sú v dĺžke tak max 2 km, napriek tomu je to pre mňa dosť stresujúce predierať sa medzi chodcami, ktorí zaberajú celú šírku cesty. Na jednom takomto úseku sa zavesím za jedného srba, ktorý na nich huláka a agresívne si rozráža medzi nimi priestor, kým sa priestor uzavrie prebehnem aj ja :-)
Prvé kilometre mám zmiešané pocity, príroda je úžasná, všetko je jasne zelené je sa čím kochať a ak nerátam tie preplnené úseky tak trať je celkom behavá ale ja cítim, že bežím pomaly, niečo nie je v poriadku. Je slnečno a dosť teplo, okolo 26 °C, našťastie väčšina trasy je v lese, kde je zhruba o 5 °C menej ale aj tak mám problém dostať nohy do vyššej kadencie. Čoraz viac si začínam uvedomovať nepohodlie, ktoré mi spôsobujú kompresné návleky na stehnách, cítim že sú ako brzdy na mojich nohách, takže na 30 kilometri sa bŕzd veľmi rýchlo zbavujem. Nie som si istý či bežím rýchlejšie ale aspoň sa cítim lepšie.
Na kontrolných bodoch sa dlho nezdržujem, rýchlo si cvaknem do karty dierky doplním vodu alebo sa napijem čaju a bežím ďalej. Všetky kontroly sú živé a na niektorých miestach si zapisujú moje meno a štartové číslo do zošita. Na trati sú 3 tajné kontroly, kde sa musím do zošita aj podpísať. Priebežné sledovanie výsledkov elektronickou formou nie je k dispozícii. Na prvých 10 kontrolách (cca 55 km) nie je okrem vody alebo čaju žiadne občerstvenie, teda ak nerátam stánky s cukrovinkami individuálnych predajcov, ktoré sú všade obliehané zástupmi detí. Využívam vlastné zásoby energetických gélov, kombinujem Agave s medovými gélmi od Martina Kovaľa :-)
Čo sa týka značenia trasy je veľmi jednoduché ale zároveň dokonalé na každom treťom strome je červené srdce na bielom podklade, občas sa stáva, že sa cesty rozdeľujú a v každom smere sú srdcia v takom prípade si treba skontrolovať GPS alebo prečítať text na smerovníku v cyrilike :-) Rovnako v noci je toto značenie veľmi dobre viditeľné.
Po 10 hodinách (cca o 19h00) konečne dobieham do Vrdnika (KB 11, 60 km), je to prvá občerstvovačka od rána a keď je teda prvá tak v riadne veľkom štýle, na terase nejakého snobského hotela je bufet s polievkou, cestovinami, ovocím, nápojmi a sladkosťami...Dopriavam si len toľko aby som bol schopný bežať ďalej, dnes sa tie kilometre strašne pomaly točia a s mojím 20 hodinovým limitom som sa už dávno rozlúčil. S príchodom večera sa konečne trochu ochladí a ja po prvý krát v ten deň cítim, že bežím tak ako chce moja hlava a nie ako mi to moje telo dovolí.
Ďalších 17 km prebehne rýchlo ani neviem ako a na kontrolu v Letenke (KT14) už dobieham s čelovkou, dávam si čaj a šišku s jahodovou penou od chlapíka, ktorý za to nič nechce a len sa smeje keď mu hovorím, že som zo Slovenska :-) Z Letenky pokračuje trasa 20 km okruhom a s tromi kontrolami, ktoré sa značia do nejakej špeciálnej bielej karty, ktorú mi mali dať na kontrole na Letenke ale nedali....:-) tak mi prechod značia už do dosť zničenej červenej karty....Po polnoci začína trochu popŕchať ale listy stromov takmer všetku vodu zachytia takže vetrovka ostáva v batôžku. Na Letenku sa vraciam asi o 2 ráno, tu je druhá a posledná oficiálna občerstvovačka (97 km) dávam si guláš s cestovinou a už asi po 10 krát v ten deň sa zdravím s Bálintom Orsim, ktorý si tiež prišiel odbehnúť Frušku Goru.
Zjem guláš a sediac na stoličke chvíľu rozmýšľam ako ďalej.....zrazu cítim, že sa celý trasiem od zimy, kriste ! Ja som zaspal nad tanierom ako poleno, ešteže mi do neho nepadla hlava ....! Spal som vyše 40 minút, tak toto sa mi ešte nestalo!...zaspať na občerstvovačke!....no nič po jeden a pol hodinovej pauze na Letenke, rýchlo zisťujem či sú moje nohy schopné ísť ďalej, nič nenapuchlo nič ma netlačí...OK idem ďalej. Zostáva mi posledných 35 km s prevýšením cca 2000 m...
Vybieham do noci, a zrazu prichádza ten nepopísateľný pocit, pre ktorý toto všetko vlastne robím.....som tu len JA a LES.....úplne sám obklopený tichom končiacej sa noci....a všetko sa to končí presne o 4h45 keď sa spustí hukot lesného vtáctva :-) Po piatej sa naviac spustí aj dážď, ktorý už listy nestačia zachytávať.
Premočený sa dostávam do jedného z najkrajších úsekov trasy, je to taký kaňon v ktorom tečie potok, stále preskakujem z jedného kraja na druhý a na záver ma čaká prudké stúpanie na vrchol už ani neviem koľkého kopca.
Na posledných kilometroch ešte predbieham dvojicu premočených srbských bežcov, jeden z nich aby sa chránil pred dažďom má na hlave igelitovú tašku so šnúrkou previazanou okolo brady...divný pohľad...ale aj on sa divý, že mi ešte stále drží štartové číslo na tričku :-)
Posledný kilometer, v diaľke vidím Dana schovaného pod stromom ako mi tlieska a povzbudzuje, to ma nakopne, zistím, že mám v podstate ešte kopec energie a letím do cieľa....S časom 25h33 dobieham na 9 mieste s odstupom 2 hodín a 15 minút od prvého bežca...,z 86 účastníkov závod dokončilo len 28. Som šťastný, že som medzi nimi, ale vôbec nie som spokojný s časom, stále si musím v hlave premietať ako to, že mi to trvalo tak dlho, veď som skoro stále bežal, vari som uviazol v nejakej časovej slučke...? Záhada....No nič asi to pochopím len keď si to znovu vyskúšam :-) Jedno čo ma ešte teší, že som ani raz nezablúdil :-)
Miesto záveru: Fruška Gora = krásna a skutočne chránená príroda, na jeseň tam musí byť nádherne...nečakaj, žiadne extra výhľady, pohorie nie je vysoké a je takmer celé zalesnené. Športové podujatie je organizované hlavne ako turistický diaľkový pochod a ešte k tomu masový, bežci sú úplná menšina ale tolerovaná :-) a nediv sa keď, niektorí chodci sú stále pred tebou aj keď ťa nikdy nepredbehli :-) Účastník musí byť skutočne semi-autonómny na celej trase sú len dve občerstvovačky s jedlom, dopĺňanie vody je bez problémov. Zázemie v cieli je obmedzené, sprcha je k dispozícii len pre zahraničných účastníkov, ktorí skončia v prvej desiatke :-) a doporučujem trochu si oprášiť ruštinu, minimálne azbuku...
Komentáre
treningove-ziviny.sk