UT laco

Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

Muchas Piedras...

Konečne prišiel Apríl a s ním aj prvý tohtoročný trail v zahraničí. Parametre Penyagolasa trail s dĺžkou 115 km, s celkovým prevýšením + 5 500 m a s 11 občerstvovačkami sľubovali príjemný bežecký zážitok.



Nič na tom nemohol zmeniť ani fakt, že sme boli nútení skrátiť celkový pobyt na minimum t..j. prílet v piatok, o polnoci štart, v sobotu si zabehať a v nedeľu ráno odlet domov. Niežeby sa to nedalo zvládnuť ale aspoň deň aklimatizácie by sa hodil, hlavne keď prichádzate z + 4°C do + 24°C. Nevadí, učím sa celý život, škoda, že väčšinou na vlastných chybách.


















Registrácia prebieha na námestí v centre mestečka Castellón de la Plana, miesto sa nedá minúť, všade sa ozýva hudba a do toho ešte hučí niečo moderátor po španielsky. Mimochodom typický obraz každej občerstvovačky na ktorej bola k dispozícii elektrika, hlasná hudba a speaker, ktorý hučí do mikrofónu meno každého bežca, ktorý okolo neho beží, ženské mená zopakuje aj 2, 3 krát :-) a ešte vás povzbudí keď odchádzate s občerstvovačky...a nesmie chýbať to úžasné španielske "Ánimo.." Späť k registrácii, stačí vám ID a ste zaregistrovaní, povinnú výbavu kontrolujú až na štarte, pri každom mene majú nejakú položku z povinnej výbavy, ktorú akože skontrolujú...hovorím naschvál "akože", pretože nohavice pod kolená sme tam zo všetkých 600 ľudí mali len ja a Dano....

Samotný štart závodu je na okraji mesta na univerzitnom štadióne. Neskutočne veľa ludí, pripadá mi, že s každým bežcom je tam celá rodina, ktorá ho prišla povzbudiť. A samozrejme všetci hučia, kričia do toho hudba a moderátor....Na tartan už môžu len bežci, neviem prečo z nás troch si jeden z organizátorov vybral práve mňa a strká mi krabičku s GPS prístrojom, niečo mi vysvetľuje po španielsky, chcem mu urobiť radosť tak mu stále opakujem "Si" a hádžem GPS do batohu. Organizátori tak mohli neustále monitorovať, kde sa bežci s GPS nachádzajú. Z pohľadu zvýšenia bezpečnosti účastníkov skvelá voľba. Na štarte sa rozdeľujeme, Martin dopredu, ja s Danom tak do stredu..vieme kde je naše miesto :-). Okolo nás to vrie, nepočujeme sa navzájom tak si podáme ruky, nech sa nám darí a je odštartované.....bežíme po štadióne, diváci za mantinelmi kričia, povzbudzujú, spoznávam medzi nimi Julka s Katkou niečo na mňa kričia, tak kričím tiež :-) no fakt silná dávka energie na začiatok.

Polnočné mesto lemujú ľudia, ktorí nadšene všetkých povzbudzujú "Ánimo...", bezpečnosť 100 % ná, na každej križovatke polícia, ktorá usmerňuje dopravu. Tak to bolo počas celých 115 km, všade kde sme križovali cestu bola polícia, v horských sedlách boli pripravení záchranári s terénnymi vozidlami, na občerstvovačkách zas sanitky s prvou pomocou. Našťastie som nič z toho nepotreboval ale stačilo vedieť, že tam sú.

Je jasná noc, keďže štartujeme na úrovni mora, je aj relatívne teplo, okolo 10°C. S postupujúcim časom a so zvyšujúcou sa nadmorskou výškou, teplota klesá a nad ránom môže byť okolo nuly. Celú noc až do 10h00 mi však úplne stačí kompresné tielko z Lídlu, tričko a kompresné návleky na ruky. A nohavice pod kolená, aby som na ne nezabudol :-)

A rovnako celú noc až do rána mám stále niekoho za sebou alebo niekoho pred sebou a ešte sa niektorí chceli aj rozprávať!... to pre mňa, zvyknutého behať sám a neprehovoriť celé hodiny bolo dosť nepríjemné, našťastie nikto z tých zhovorčivých nevedel po anglicky takže naša konverzácia dlho nevydržala :-)  Prvých 50 kilometrov vedie cez olivové háje, pomarančovníky a borovicové lesy, vzduch je nabitý intenzívnou vôňou rozmarínu je ho cítiť úplne všade. Míňam občerstvovačky v dedinkách Borriol, La Bassa, Les Useres, Sant Miquel a Atzeneta. Je úplne jedno, že sú 2 alebo 4 hodiny po polnoci, na každej hlavnej ulici sú ľudia, ktorí vás povzbudzujú a dávajú Vám toľko potrebnú energiu.

Dobrovoľnici sú skvelí ľudia všade na svete, rovnako ako u nás aj tí španielsky pre Vás urobia čokoľvek, po anglicky sa síce s nimi moc nedá ale po španielsky stále niečo rozprávajú :-) Veľa ovocia, čerstvé aj sušené, ja som sa nevedel dojesť tých ich pomarančov a zelených dýň...a pre ostatných boli aj sladkosti aj šunka, saláma.... Postupne sa dostávam do výšky cca 700 m n. m., mám v nohách cca 2 000 výškových metrov za 6,5 hodiny, priemerka 7,5 km/h nie je síce bohviečo ale viem, že tie pravé kopce ešte len prídu tak sa trochu šetrím a naviac si uvedomujem, že pred dvomi týždňami som dal 108 km pod lanovkou a nechcem vyhorieť niekde 20 km pred koncom.

Za Atzeneta začína prvé poriadne stúpanie zhruba 600 výškových metrov do Benafigosu (941 m n. m.), stúpanie začína v takom kaňone bez vody, mimochodom všetky korytá riek, ktoré sme prechádzali boli už vyschnuté a zrejme ostanú až do najbližšej zimy..., tak ten kaňon trochu pripomína Nazaret z Pražskej stovky :-) Po východe slnka si konečne užívam úžasné výhľady na prírodnú rezerváciu Penyagolosa, hlboké údolia, zelené borovicové lesy, skaly... jednoducho úplne niečo iné ako u nás doma. A terén je tiež iný, samá skala a kameň, takže dosť bolo výhľadov treba sa sústrediť na chodníček pred sebou lebo sa tu natiahnem.

Tesne pred Benafigosom ešte dobieham dve španielky, tuším, že sa ešte stretneme tak si ich pracovne nazvem Izabela a Esmeralda. Izabela ma pustila bez problémov pred seba ale tá Esmeralda nie a nie, až som využil, že sa chodník trochu rozšíril a obehol som ju s pozdravom "Hola", ona len niečo zamrmlala. Benafigos je úžasná kamenná horská dedinka, kde ma o 8 ráno vítali dedinčania ako víťaza, pritom tade prebehlo už ďalších 117 bežcov. Kým som si ja popíjal kávičku a džgal do seba ovocie koľko sa len dalo, Esmeralda aj Izabela už odbehli. Nasleduje prudké klesanie k vyschnutému korytu rieky, v klesaní stretávam staré známe v nejakej väčšej skupinke, ale tentokrát ma púšťajú pred seba bez problémov. V koryte rieky prechádzam do kroku, tento terén skutočne nezvládnem bežať a naviac si šetrím sily na ďalšie poriadne stúpanie cca 800 výškových metrov na vrchol "Mas de la Txumbela".

Pri stúpaní sa do mňa krásne opiera slnko a ja si vychutnávam to teplo, úžasné výhľady a čo to, Esmeralda sa odpojila od Izabely a od svojej skupinky a svižne stúpa za mnou. Tak to teda nie, mám za sebou tréning pod lanovkou a na tom vrchole budem prvý aj keby som už ďalej nemal ísť :-) Bolo to síce o chlp ale nedostala ma teda aspoň nie na tom kopci...predbehla ma však tesne pred nasledujúcou občerstvovačkou v horskej dedinke Culla (1077 m n.m.).